ODPUSTOVÁ SLÁVNOSŤ 2026

V piatu nedeľu po Päťdesiatnici, 28. júna 2026, sa v Gréckokatolíckom chráme sv. apoštolov Petra a Pavla v Poprade zišiel hojný počet veriacich, aby oslávili sviatok patrónov ich farnosti. Odpustovej slávnosti predchádzala duchovná obnova. Slávnosť odštartovala utiereň. Po nej nasledovala sv. liturgia, v úvode ktorej bol posvätený nový sedes. Jej hlavným celebrantom bol otec Peter Koršňak, bývalý popradský kaplán a súčasný správca farnosti Juskova Voľa. V homílii sa prihovoril otec Ondrej Borsík, farár popradskej rímskokatolíckej farnosti. Božská služba sa zakončila myrovaním a obchodom okolo chrámu s čítaniami Evanjelií. Farníci sa potom presunuli do areálu pri chráme, kde program pokračoval farským dňom. Nechýbalo agapé, aktivity pre deti a mládež, príchod hasičov, drevárska výroba, kvíz, maľovanie na tvár a mnoho milých stretnutí. Slávnosti sa zúčastnila aj redakcia gréckokatolíckeho časopisu Slovo, ktorá o slávnosti informovala na svojich platformách.

Z HOMÍLIE OTCA ONDREJA BORSÍKA:

S odkazom na svätého Jána Pavla II., ktorý si vo svojich rodných Wadowiciach kľakol ku krstiteľnici so slovami: „Tuto všetko začalo,“ otec Ondrej pripomenul zlomové body Petra a Pavla. Obaja muži zažili silný Boží dotyk. Peter pri rybolove a Pavol pri páde z koňa. Preto prítomným položil otázku: Dokážeme v našej vlastnej histórii nájsť ten konkrétny moment, kedy sa nás Boh dotkol a začal v nás niečo nové?

Otec Borsík priamo pomenoval ľudskú nedokonalosť apoštolov. Zdôraznil, že sú mu blízki svätci, ktorých cesta nebola priamočiara. Pripomenul, že Ježiš sa s Petrom doslova „namordoval“. Peter ho zradil a Pavol prenasledoval kresťanov. „Život v milosti neznamená, že sa nikdy nepohádate alebo že budete mať na všetko rovnaký názor,“ zdôraznil otec Ondrej. Ako príklad uviedol aj biblické konflikty, napr. ako keď Pavol verejne pokarhal Petra za pretvárku či ostrú roztržku medzi Pavlom a Barnabášom, po ktorej sa ich cesty rozdelili. „Zaujímavé je, že všetci traja sú dnes svätí,“ humorne poznamenal kazateľ. Ukázal tým, že ľudské nezhody a potreba odpustenia sú prirodzenou súčasťou aj toho najsvätejšieho života.

Vychádzajúc z modlitby pred svätým prijímaním („…prišiel zachrániť hriešnikov a ja som prvý z nich“), otec Ondrej pripomenul, že Božia láska je vždy nekonečne väčšia než akýkoľvek hriech. Varoval pred tragédiou Judáša, ktorý podľahol zúfalstvu, a zdôraznil, že Božia milosť má v prvom rade premáhať našu pýchu, sebestačnosť, lenivosť a povrchnosť.

V závere nastavil zrkadlo súčasným kresťanom. Skritizoval prežívanie viery v strachu či v chorom pocite viny a pripomenul, že svet často nevidí radosť z evanjelia a nádej. Homíliu uzatvoril výzvou z pápežského požehnania Urbi et orbi, žeby sme mali Boha prosiť o úprimné pokánie a najmä o srdce vždy ochotné meniť svoj život.

Autor fotografií: Nikolas Fečunda